taký bežný pracovný pondelok

10.09.2012 16:39
 
Sú dni, keď človek v práci nevie, čo má od nudy robiť.
Že už ani zívať sa mu nechce. 
A sú dni, keď nestíha ísť ani na WC a to už je "iné kafe".

 

 
Bol piatok poobede, každý sa už tešil na blížiaci sa víkend, ale mne
samozrejme prišiel mail, že tento týžden sa môžem tešiť na audit.
Myslím si - fajn už len toto mi chýbalo ku šťastiu, ale nebudem sa
tým v piatok stresovat, aj tak o chvíľu končím, začnem od pondelka.
A pretože audit pre mňa znamená vždy dve možnosti : buď ukázať
realitu - to, čo nesmiem ukázať alebo to, čo vyrobím ako realitu.
Najvyšší šéf mi to povedal jasne - fake - síce v angličtine, ale porozumel
som mu.
 
Už dávnejšie mi jedna známa vravela, že raz ma za toto zavrú,
ale veď ja len plním vôľu vyššieho článku vo firme. Samozrejme - celý
víkend som si v duchu pripomínal, že si nesmiem zabudnúť v pondelok
ráno pred odchodom do práce okuliare, lebo robiť na pc dokonalé kópie
niečoho je pre mňa náročné na oči. Konečne prišlo pondelok ráno - stres
ešte v sprche a milé okuliare zostali doma. Ok, v pohode sa začína deň.
Nato sedenie so šéfom, či to všetko stihnem a zvladnem. Tak veď som
nejaký "maskér filmových hviezd"- ako si často vravím, tak jasne že to
stihnem, pokiaľ mi dá každý pokoj s ostatnými vecami.
Lenže všade funguje zákon schválnosti - teda počas tejto veľmi dôležitej
činnosti prišiel kolega, že potrebuje isté papiere, ktoré som kedysi robil
na jeden projekt a on chce teraz niečo podobné - zase fake. Takže som
stratil asi hodinu práce, ale urobil som to, čo chcel. S prípravou na audit
som sa teda babral celý deň, mám zhruba polovicu práce hotovej, oči ma
bolia, cez obed som sa nestihol ani poriadne najesť, ale som spokojný
s výsledkom.
 
Často si vravím, že prečo musím toto robiť, že je to proti svedomiu,
ale keď sa pozriem naokolo, je to tak v každej firme. Každý si chráni svoje,
každý chce predať, zarobiť. Každý chce byť v hre o veľké peniaze.
A že sa neskôr o pár rokov niekto napríklad na aute vyrobenom v takej
firme zabije - to nikoho netrápi a každý dáva od toho ruky preč.
Prípadne sa vina posúva stále nižšie na ten najnižší článok.
 
A tak v práci robíme to, čo nám kážu a ani si neuvedomujeme,
aký to môže mať dopad na niekoho iného.
 
Keď som prišiel domov, vyložil som si nohy na gauč  a čakal až príde
moja žena. Že sa na ňu pozriem a poviem jej : "Ja som taký rád, že Ťa vidím".
Lebo konečne nemusim hľadieť do monitora.

Vyhľadávanie

© 2015 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode