Pečená kačička.

27.11.2012 20:02
 
Skoro každý človek má nejakú takú spätnú väzbu
na svoje detstvo, niečo čo prežil keď bol malé
dieťa a je to v ňom zakorenené doteraz.
Že keď zbadá nejakú vec, zažije nejakú situáciu,
vrátia sa mu spomienky na niečo, čo si pamätá
z detskych čias.

 

 
Nakoľko pochádzam z maličkej dedinky a viacpočetnej rodiny, nemal som
v detstve núdzu o rôzne zážitky. Myslím, že je fajn mať súrodencov, lebo
si máš s kým povedať veci, ktoré rodičom povedať nemôžeš. Vlastne som
neskôr vždy závidel niektorym kamarátom, keď vraveli, ako si s rodičmi
vravia všetko, že majú blízky vzťah. Ale nesťažujem si.
 
Ked som bol ešte malý, moje tri staršie sestry už chodievali na diskotéky
a podobné akcie, ja som sa vždy hneval prečo ma nechali doma, prečo ma
nevzali so sebou? Vždy som plakal, že som ostal sám.
 
Pamätám si, že mama raz kúpila 5 čínskych kačíc, kde jeden bol káčer.
My ako deti sme si každy osvojili tú svoju kačičku a samozrejme každá
mala ľudské meno. Káčer bol môj a dal som mu meno Emil. Bol pyšný,
že bol zo všetkých kačíc najfarebnejší.
Lenže neskôr, keď už z maličkých kačičiek boli dospelé kačky, tak otec
každý týždeň jednu kačku zabil. A my sme každý týždeň plakali, hnevali
sa na otca a nechceli ani obedovať. Nakoniec si to odniesol môj Emil.
 
Prežil som to, ale odvtedy nejem kačku.
Dnes sme mali v robote na obed pečené kačacie stehno s červenou
kapustou a knedlou. Videl som ako sa všetci kolegovia pri obede zalizovali,
že určite musela byť kačka vynikajúca.
 
Aké zvláštne, že človek zažije nejakú úplne smiešnu situáciu a poznačí ho
to na veľa rokov. Niekto možno začuje nejaký zvuk, časť pesničky a vráti
sa mu niečo z destsva, zacíti nejakú vôňu a hned je mysľou pár rokov
dozadu.
 
Ako ďaleko siaha naša pamäť, že nám vie v takéto chvíle vytiahnuť
presné situácie.
Bývam v paneláku, teda kačičky chovať nemôžem,
ale aspoň si raz za čas na môjho Emila spomeniem.

Vyhľadávanie

© 2015 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode