Neberte mi moje ego!

03.09.2012 18:13
 
Pred tromi dňami sa všade písalo, že má byť modrý spln.
Nestihol som to a tak som včera večer pozoroval, už nie modrý,
ale aj tak nádherný mesiac, krásne vysvietený s jeho modrými moriami.
Je to pre mňa veľmi ukludňujúce pozorovať takto mesiac,
hviezdy a oblohu.

 

 
Možno je to rovnaký pocit, ako keď je niekto na rybách, neviem.
Úplný kľud, ticho. Žiadne rušivé momenty, iba krása prírody,
na ktorú človek nikdy nebude mať.
 
Aké zvláštne, že mesiac sa "drží" stále pri zemi. Že ju stále obieha.
A neopustí ju, nevykašle sa na ňu, aj keď ľudia sa ju snažia stále
viac a viac zničiť. Viem, že sú za tým fyzikálne zákony, ale to
nechcem rozoberať.
 
Každý máme svoje auto. A hoci je štvormiestne - chodím v ňom
iba ja. Prečo by som sa mal s niekým v mojom aute tlačiť a byť
niekým obmedzovaný?
Každý máme doma preplnené skrine veď prečo mám mať iba modrý
svetrík, musím predsa k nemu mať aj topánky a všetky doplnky,
na rok, na pol roka? Ktovie?.
Ale často, keď Ťa niekto pozve na obed - Ty sa hodiny pozeráš do skrine,
lebo si nemáš čo obliecť.

 

Každý máme svoj bazén na dvore. Veď prečo mám chodiť niekam medzi
ľudí, kde nemám súkromie? Môžem si to predsa dovoliť.
 
Ako sa čoraz viac a viac ozýva naše ego. Pred rokmi som bol na istý
čas vo Švajčiarsku. S kolegom sme tam boli na obed v malej reštaurácií,
kde som zažil niečo, čo som dovtedy ešte nikde nezažil a žiaľ ani odvtedy.
Keď som vošiel dovnútra, boli tam iba tri stoly. Kruhové, priemer
asi 2m a okolo každého stoličky. V duchu som si pomyslel - "To sem
chodia iba také veľké rodiny, že každá má svoj stôl?"
Pri dvoch stoloch nesedel zatiaľ nikto, pri treťom sedelo pár ľudí.
Čakal som, že si sadneme k prázdnemu stolu, ale kolega ma zaviedol
k tomu stolu, kde sedeli tí ľudia. Pomyslel som si, že asi ich pozná
a  snáď preto sme si k nim prisadli. Neskôr sme sa začali navzájom
rozprávať : kto sme, odkiaľ sme, kde pracujeme.. Nechápal som to.
Taká atmosféra, ako keď sa u mojich rodičov stretne celá moja
veľká rodina, že si navzájom rozprávame čo sme zažili, ako sa nám darí...
Úplne niečo iné ako som bol zvyknutý. Iná situácia. Pretože dovtedy
som videl iba ako každý žije sám pre seba.
 
V autobuse si každý sadne sám, pretože chce mať od každého pokoj.
V reštaurácií si každý hľadá tiež svoje zákutie, veď nech mu nikto
nepozerá do taniera.
Prečo sme takí sebeckí? Prečo všetko rozdeľujeme : toto je moje,
to mi neber, nepozeraj sa na mňa, staraj sa o seba.
Často mi je smutno, keď vidím ako niekto trpí, nad tým že je chorý
a ja mu neviem pomocť, ale čo ma najviac hnevá, je to že mu neviem
ani odpovedať, prečo existuje choroba. Ak má niekto napr. epileticky
choré dieťa a počas záchvatu sa to dieťa pýta - "mami prečo to mám?"
Ty sa mu pozeraš do očí a nevieš odpovedať. Pretože to nevie dodnes nikto.
Hoci práve týmto trpia ľudia od nepamäti. Stále sú okolo toho len nejaké
neisté teórie. Pretože toto nie je "módne". Riešiť ľudské choroby.
Nie je to IN.
Trhákom je vymýšľať nové zbrane, nové autá, chŕliť stále nové ničivé
chemikálie, ktoré používame a ani si neuvedomujeme, že sa navzájom
postupne zabíjame.
 
Možno by nebolo zlé, keby sa aj my začneme tak ako v tej malej reštaurácií
vo Švajčiarsku - rozprávať navzájom. Je problém, keď sa nepoznáme?
Čo keď niekto neznámy rieši nejaký problém, ktorý ho už dlhý čas
trápi a zrazu prídeš Ty, povieš mu svoj názor na to, svoj pohľad
a tým mu vlastne pomôžeš a otvoríš oči? Nie je to krásne,
keď niekomu pomôžeš  nájsť odpoveď? Staré príslovie vraví :
viac hláv - viac rozumu.
Možno to má práve tento význam.

Vyhľadávanie

© 2015 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode