Každý potrebuje pohladenie

03.10.2012 18:25
 
Nie každý, kto sa narodí v jednom meste, tam aj zomrie.
Nie každý, kto je vedený k nejakému učeniu, v ňom zostane
po celý život.
Tak ako nie každý, kto v mladosti miluje nejaký šport,
sa mu venuje aj v dospelosti.

 

 
Napriek tomu, že som vyrastal v katolíckej rodine, začal som vo veku,
keď som už bol oficiálne dospelý pociťovať akýsi nesúlad, rebelstvo v sebe,
že potrebujem byť iný, niečo dokázať, robiť inak ako ma naučili rodičia,
akoby som chcel vyjsť z kože. A tak som odišiel z domu. Pretože aj keď
rodičia do mňa "zasadili dobrý základ", potreboval som robiť šialené veci.

 

Spoznal som iných ľudí, iný spôsob života, iné praktiky.
Zistil som ako sa ľahko dostanem tam, kde je zamknuté, ako ľahko
sa dostanem k tomu, čo ma niekto iný na ruke, ako ľahko si vezmem niečo,
čo si niekto kúpil, aké "zábavné" je vojsť do vlaku bez jediného haliera
a vystúpiť ako boháč.
 
Ale spoznal som aj veľa bolesti v ľuďoch. Že nie každý, kto sa dostane tam,
kde je zamknuté je šťastný, že nie vždy spí pokojne.
 
Raz sme sedeli v noci v parku a oproti na zemi ležal opitý muž.
Ja som sa mu začal posmievať na plné ústa, že aký ožran, ale "kolegyňa od fachu"
ma hneď umlčala slovami :
- Prečo sa mu smeješ? Vieš vôbec čo potrebuje?
Chytila moju dlaň, pohladila sa po líci a povedala :
- Toto.
 
Neskôr, keď som išiel domov v sebe naoko šťastný všimol som si cez okno
električky muža na vozíku, ako prechadzal medzi križujúce sa koľaje, bol sám,
ale bol taký šikovný, že ma to dojalo.
 
O necelý rok som sa stal otcom a môj život sa otočil o 360 stupňov.
Veci, ktoré som dovtedy nevnímal sa zrazu stali pre mňa bežnými.
Všetko bolo zrazu iné. Vďaka môjmu dieťaťu som prestal so všetkým tým,
čo ma akože napĺňalo. Zrazu som začal vnímať život z tej inej strany.
Často som myslel na to, aké zraniteľné môže byť moje dieťa vtedy,
keď ja pri ňom nebudem. Pretože po svete chodia stále ľudia, ako som
bol dovtedy ja.
 
Možno si povieš, že si nezaslúžim byť otec a mať dieťa. Ja si zase myslím,
že každý si zaslúži byť rodič. Každý si zaslúži zažiť a zažívať ten úžasný
pocit - byť zodpovedný za niekoho, snažiť sa byť pre niekoho vzorom.
 
Každý rebel si zaslúži dostať šancu. Dostať pohladenie od života.
Možnosť ukázať, že to zlé čo robí, je len volanie o pomoc, o pozornosť.
Viem, že nemožno hádzať všetkých ľudí do jedného vreca, že nie každý
zvláda svoju úlohu tak, ako sa očakáva. Všade sú biele vrany.
 
Bývam v malom meste, v okrajovej časti, kde je ticho, kľud a pre mna božský pokoj.
Milujem svoj balkón. Je to snáď najlepšie miesto pre mňa, pretože tam vnímam
akoby očistu svojho ja, ako keď spokojne vyjdeš z relaxačnej vane.
Často tam stojím, pozerám sa na prírodu alebo zavriem oči a vydržím tam
byť bez slov. Podo mnou býva veľmi stará pani, ktorá tiež zvykne tráviť
čas na balkóne. Vždy, keď ju vidím a pozorujem jej trasúce sa ruky, spomeniem
si ako som bol kedysi hlúpy a venoval svoj čas veciam, ktoré by som už nikdy
viac nezopakoval.
 
Nech robíš v živote akúkoľvek vec, osud Ťa vždy nasmeruje tam, kde Ťa chce vidieť.
Škoda, že nie každý dostane do daru niečo, čo zmení jeho život.
Možno niekomu stačí naozaj iba to jedno pohladenie a otvorí sa mu nový svet.
Pretože každý má právo byť šťastný a vo svojom vnútri pokojný.
 
Kedysi som si myslel, že som silný, že sa mi nič nemôže stať.
Dnes viem, že byť silný je niečo úplne iné.
Napríklad ten muž na vozíku.

Vyhľadávanie

© 2015 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode