Čo je pre Teba dôležité?

22.09.2012 18:43
 
Minulý týždeň nám vypovedala v chladničke žiarovka.
Pokým som kúpil novú, bola chladnička dva dni bez svetla.
Pretože už ma dcéra súrila, že nech konečne vymením
tú žiarovku, lebo ona keď vidí v chladničke tmu, tak
jej ani jesť nechutí.
Tak jej vravím : ved to je fajn, aspoň schudneš bez námahy
a nemusíš cvičiť to Tvoje "pilates".
Dnes zase  vypovedala baterka v nástenných hodinách.
Ešte som sa snažil ženu presviedčať, že veď dnes ráno ešte hodiny išli.
Nato som dostal hubovú polievku, vraj hodiny nejdú už dva dni.

 

 
Keď som po skončení štúdia začal pracovať, miloval som ležať v tráve
a pozorovať ako sa pohybujú oblaky na nebi. Jav, ktorý sa odohráva denne,
ale my to vnímame ako samozrejmosť. A pritom je to také krásne, také
pominuteľné a zároveň inšpirujúce, lebo každú chvíľu sa oblak mení
a podobá na niečo iné. Tak ako myšlienky v nás sa neustále menia.
 
Keď čakáme návštevu - robíme doma veľké upratovanie, nákupy a pohostenie.
Pripravujeme "niečo pekné" iba pre oči. Duša zostáva nepovšimnutá.
 
Svoju pubertu som mal veľmi intenzívnu a obdivujem svojich rodičov,
že to so mnou zvládli. Vždy, keď som sa vrátil domov mama sa ma pýtala
stále to isté : kde som spal a čo som jedol. Nikdy sa ma nespýtala čo som
robil, ako sa cítim, či mám dievča, či som zaľúbený, šťastný. Stále to boli
veci iba pre oči. Nevyčítam jej to, ľúbim ju. Je to moja mama.
 
Ale som veľmi pyšný, keď priatelia mojej dcéry vravia, že by chceli takého
rodiča ako som ja. Lebo s dcérou sa často otvorene rozprávame.
Lebo sme ako dvaja kamaráti. Lebo viem, že ona ma chápe a ľúbi a ja ľúbim ju.
 
Od nepamäti milujem deti a veľa ľudí mi už povedalo, že s detmi to naozaj viem,
hoci musím priznať, že kedysi som svoje vlastné dieťa nikdy nechcel mať.
Pretože som chcel žiť ako nejaký Casanova. Ako hrdina a lámač ženských sŕdc.
A za toto ďakujem svojej žene, ktorá dokázala zmeniť divokého koňa
na verného manžela. 
 
Keď bola dcéra ešte veľmi malá, často som ju bral do prírody a pocit,
ktorý som cítil ja, sa jej snažil dať do srdca, aby to aj ona vnímala tak ako ja.
Raz na jar sme boli pri jednom strome a tam boli ľuďmi polámané konáre
s pukmi kvetov. Možno si niekto chcel vziať domov zopár vetvičiek, ale si to
rozmyslel. Tak som dcére povedal, že konárik plače, lebo sa tešil, že pôjde
k niekomu do rodiny a urobí mu radosť, keď roztvorí svoje puky a preto
si ho zoberieme my. Dodnes počujem ako celou cestou domov dcéra svojím
ešte veľmi detským hlasom vravela : konárik plače.
 
Odkiaľ  berieme istotu, že my - ľudia sme pánmi tohto sveta? Všade sa píše,
že máme chodiť do prírody, nájsť tam svoj pokoj, kľud v srdci, že máme
objímať stromy, lebo to lieči a odoberá z človeka negatívnu energiu.
A Ty si často ani neuvedomíš, že objímaš strom, do ktorého si v mladosti
kopala. Ten strom nie je ako človek, že Ťa odoženie. Nepovie Ti : choď preč,
ani keby vedel rozprávať.
 
Milujem svoju rodinu, milujem svoju ženu. Milujem, keď ju môžem
objať a dýchať jej šťastím na ucho.
A milujem prírodu a snažim sa žiť v súlade s ňou, pretože ona tu zostane,
aj keď my všetci odídeme.

Vyhľadávanie

© 2015 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode